Na Parcon 2007 v Nitre som sa tešil rok, presnejšie od chvíle, keď bolo na Porade SFK odhlasované, že najvýznamnejší con sa udeje opäť po 10 rokoch na Slovensku, a to vlastne kúsok za novozámockými humnami. Chlapci a dievčatá vedení Peťom Zvalom a Ivanom Aľakšom dali dokopy akciu, ktorá sa iste nadlho zapíše do pamätí účastníkov.

Nitrančania zaistili veľmi dobré miesto conania – Agroinštitút (AI). Slušne vyzerajúca budova neurčiteľného veku vedľa výstaviska Agrokomplex, kúsok za Centrom Nitra. Hotel a kongresové centrum v jednom, niečo ako bratislavská SÚZA ale o čosi menšie. Pre tento účel však plne vyhovujúce. Parcon 07 totiž nebol nejakou masovkou, zúčastnili sa ho síce stovky fanov (cca 500), ale proti tisíckam, ktoré okupovali Comicsalon to bolo skôr čosi komorné. To však nevadilo, hlavné, že prišli tí správni ľudia.

Na Parcon 07 sme sa vybrali v posilnenej zostave. Evka Seková so synom Jarkom, Laco Pšenák, Jožko Hučka a moja maličkosť. Cesta do Nitry prebehla bez ťažkostí, tie nastali až po príchode do AI, kde nás osobne (aj keď len náhodou) privítal Ivan Aľakša. Laco totiž nemal ústrižok o zaplatení, platila za neho Eva a pokladníkom to prosto nesedelo. Ale vyriešilo sa to a mohli sme sa ísť ubytovať Dostali sme návod, ako sa dostať do akéhosi stredoškolského intráku (Jožko sa od nás separoval – mal ubytovanie priamo v AI). Mal byť päť minút chôdze na tej istej ulici. No, možno Jožko Pribilinec by to za tých päť minút stihol olympijským tempom. Nám to trvalo vari štvrť hodinu. Rad na ubytovanie bol pomerne krátky, ale i tak trvalo dosť dlho, kým sme sa dostali do kancelárie, kde sedela jedna „milá pani“, ktorá bola zrejme platená za to, že ľuďom komplikuje a strpčuje život. Po hodnej chvíli vyjednávania sa nám ju nakoniec podarilo presvedčiť, aby dala mňa a Laca na jednu izbu, čo nám v konečnom dôsledku každému ušetrilo stovky korún. „Milá pani“ nás zinkasovala, vypísala papiere, odovzdala kľúče a potom nám s úsmevom oznámila, že výťahy v budove nechodia (údajne nás na to mali upozorniť usporiadatelia conu), čo by bolo akceptovateľné, keby naše izby neboli na siedmom poschodí!!! Potom nám s rovnako milým úsmevom oznámila, že ubytovňa sa o polnoci (!!) zamyká. Laco sa ocitol na pokraji amoku a mne tiež nebolo všetko jedno. Napokon sme to nejako prehltli, vyšliapali tých 7 poschodí a ubytovali sa v dvoch vynovených študentských izbách. No, vyzeralo to obstojne. Plávajúce podlahy, plastové okno, ktoré sa stále zasekávalo, celkom slušný nábytok a sociálky. Z okna pekný výhľad na Zobor a bývalý hotel Nitra. A nepríjemný zápach po murároch, ktorý sme museli poriadne vyvetrať.

Preklínajúc všetkých bohov i prabohov sme sa vrátili do AI a zaradili sa do všeobecného frmolu. Ten sa odohrával hlavne v tzv. Agrocafé, čo bol vlastne bar, kde sa malo čapovať chladené, ktoré sme nutne potrebovali. Teda aj sa čapovalo – Bažant! Ale v tej chvíli sme si nevyberali. Problém bol v tom, že mali málo pollitrákov a stále vláčiť tretinky sa nám čoskoro zunovalo. Kladom tohto posedenia boli stretnutia s priateľmi. Nestíhal som podávať ruky. Za všetkých spomeniem len Ondra Kruga, Mirka Páričku, Peťa Pavelka, Zdenka Zachodila, Jolanku Čermákovú a ďalších. Sotva sme dopili ohlásil sa nám Jožko, že v chladničke na jeho izbe už netrpezlivo štrngotajú dve fľašky vychladeného šampanského. Zašli sme teda hore a urobili si malú izbovú párty, ktorá bola zároveň oslavou mojich 47-mych a Lacových 42-hých narodením.

Napojení sme sa začali obzerať, kam by sme zapadli. Miest bolo na výber, akcie sa odohrávali v šiestich miestnostiach súčasne (v niektorých dokonca občas fungovala aj klimatizácia), plus k tomu dve počítačové herne. Najväčšia bola Kongresová sála, kde sme našli Evku a vypočuli si kúsok rozprávania Ivana Aľakšu o desaťročí vydávania časopisu FANTÁZIA. Pohodlne sme sa usadili, lebo hneď nato začal svoj showprogram Nalim Lidochaz pod názvom Conan v Slávii, čím mal na mysli slovanské krajiny. Že sme pritom revali od smiechu asi nemusím pripomínať. Vedeli ste napr. že Komárno založil Conanov brat Conar a pôvodne sa volalo Conarno? Alebo že Kremnica sa pôvodne volala Cromnica, na počesť boha Croma? No, tak teraz už to viete. Aj Záhoráci majú byť na čo hrdí – Kopanice okolo Myjavy sa pôvodne volali, akože ináč, Conanice.

Nalima som nedopočúval do konca, lebo v Zelenom salóniku (oproti cez chodbu) sa začínala diskusia Gusta Murína a Zusky Stožickej na tému „Zostrojme si ideálnu bytosť“. No, celkom fajn sme si pokecali. Naše názory sa síce v mnohom rozchádzali (napr. v tom, čo je vlastne ideálna bytosť, či aký význam by vôbec malo jej stvorenie), ale po debate sme sa rozchádzali v dobrom.

Na chodbe pred PC herňou ma zrazu pristavil Leo Medek, inak vychytený český autor fantasy kníh. Doslova ma zmrazil tým, že mi poďakoval za recenziu na jeho knihu Polnočný jazdec, ktorú som uverejnil vo fanzine asi tak pred 10 rokmi (!!!). Neviem, kto mu ju dal prečítať, ale utkvela mu v pamäti, lebo to bol jediný pozitívny ohlas na uvedenú knihu. Mne však v tom čase pripadala výnimočná, pretože išlo o fantasy zo slovanského, presnejšie ruského prostredia.

Na chvíľu som ešte zašiel popočúvať rozprávanie Jura Malíčka o dnes fakticky zabudnutom seriáli „Galaxy Quest“, ktorý bol akýmsi predkom Star Treku, ale poslednou vecou, ktorú sme v piatok večer zabsolvovali spoločne a celú bola prednáška Vlada Gálisa o Draculovi. Bolo nás tam len zopár zúfalcov, ale Vladovi sme celkom zdatne sekundovali. Hlavne nám predstavil úplne nový preklad Stokerovej knihy – v pôvodnom, neskrátenom znení. Oproti doterajším prekladom asi 3-krát hrubší!! Popri tom sme pospomínali všetky možné upírske historky, filmy a knihy. Zašli sme ešte do baru, kde sme na hrôzu zistili, že došlo čapované pivo a teplý fľaškový Corgoň nestojí za nič. Tak sme to radšej uzavreli a pobrali sa na kute.

V sobotu ráno sme si v Hypernove dali celkom obstojné raňajky a posilnení sa vrhli na hlavný programový deň. Naša Orionská partia sa tiež dosť rozrástla. Došli Belko Gottgeisel, Števo Konkol a aj Fero Procházka.

Celé to začalo prednáškou Vlada Bahnu zo skupiny historického šermu, ktorý nám spolu so svojím figurantom Danom predviedli základné údery, seky, rezy a bodnutia používané v bojovom šerme. Zároveň nám vysvetlili, že medzi skutočným bojovým šermom a tzv. scénickým šermom je veľký rozdiel. Skutočné šermiarske súboje obvykle končili dosť rýchlo, po dvoch, troch sekoch či bodnutiach. Scénický šerm (mnohominútové šermiarske sekvencie a lá Traja mušketieri či Prvý rytier) využívaný či už vo filme alebo v umeleckých vystúpenia je robený na efekt a s originálnym bojovým šermom toho veľa spoločné nemá.

Hneď po šermiaroch sa v tej istej miestnosti začala prednáška Braňa Kovára z Archeologického ústavu SAV v Nitre o Keltoch na Slovensku. Hovoril nie len o pôvode Keltov, ale o ich osídľovaní Európy, ich zvykoch, spoločenskom usporiadaní, vojenstve, náboženstve či remeslách. Bolo to fundované, ale väčšinu z toho som poznal.

Prednáška Pavla Dvořáka sa začala s krátkym omeškaním, ale oplatilo sa na ňu počkať. Pán Dvořák nám opäť so zaujatím sebe vlastným opísal príbehy z histórie starých Slovákov, aj keď je zjavné, že mnohým „národne orientovaným“ ľuďom jeho názory príliš nerežú. Podľa neho si Slovieni mohli za zánik Veľkej Moravy sami a napokon to s tým pričlenením územia dnešného Slovenska k Uhorsku tiež nebolo až také strašné.

Potom sme sa s Lacom vybrali do jedinej slušnej reštaurácie v budove AI na obed. Ohóó! Chyba! Keby sa konala nejaká súťaž o reštiku s najpomalšou obsluhou, táto by s veľkým prehľadom vyhrala. Od príchodu do vyplatenia účtov uplynula presne hodina a to sa vôbec nedá povedať, že by tam bolo nabité. Pod chvíľou som mal až taký blbý pocit, že tí dvaja čašníci hosťami doslova pohŕdajú. A to mali na „výber“ dve sáčkové polievky a štyri (!!!) hlavné jedlá! V reštaurácii 2. cenovej skupiny!!! No, myslím, že u nás v NZ by nezarobili ani na slanú vodu...

Poobedňajší program bol doslova nabitý. Z nepodarenej reštaurácie som letel do Zeleného salónika, kde prednášal Števo Konkol na tému „Cyril a Metod – iný pohľad na ich misiu vo Veľkej Morave“ Nebolo nás tam veľa, ale fajn sme sa hodinku bavili. Štefan naozaj vidí misiu Solúnskych bratov celkom inak – napr. ako úplne zbytočnú. Nepopiera síce význam pokrstenia Slovienov, ale k tomu by došlo tak či tak, vlastne sa toto začalo už dávno pred ich príchodom. Ich hlavný význam spočíval vo vytvorení abecedy a zavedení staroslovienčiny ako obradného jazyka. Ale i tak ich úsilie vyšlo nazmar – Slovieni prešli na latinku a liturgickým jazykom sa na dlho stala latinčina.

Nasledujúca akcia, ktorú som sčasti zabsolvoval bola prednáška Rasťa Webera o prakoreňoch Slovanov. Fundovaná, ale zbytočne rozťahaná a miestami aj nudná. ...nebudem ďalej popisovať. Radšej som sa vrátil do Kongresovej sály. Tam práve končila prednáška Jura Malíčka o Homerovi Simpsonovi. Neviem akým riadením osudu som sa uvelebil v prvom rade, asi preto aby som bol čo najbližšie Ondrovi Neffovi, ktorý mal prednášať o svojej knihe „Rok mého života“, voľnom pokračovaní staršej knihy „Měsíc mého života“. Odohráva sa v banskej kolónii Arkádia na Mesiaci a hlavným hrdinom oboch je Čech, baník R.Nedomý. Ondro mal k prednáške aj PC prezentáciu s ilustráciami Martina Zhoufa a keďže som sedel najbližšie požiadal ma, aby som mu robil asistenta. Bola to pre mňa česť a celkom dobre som to aj zvládol.

V sále som potom aj ostal. Dávali film V ako vendetta. Laco ma síce pred týmto novým výplodom kinematografie dôrazne varoval, ale nedal som si povedať. Vcelku by sa dal pokojne nazvať hereckým koncertom Natalie Portmanovej (bola ozaj skvelá), ale film celkovo za veľa nestál. Nebyť Natálky a jej výkonu bol by to totálny shit. Ako sa mi to na conoch často stáva, oprel som sa pohodlne do sedačky, nohy vyložil na operadlo predo mnou a pokojne zaspal, a to aj napriek neskutočnému rachotu, ktorý sprevádzal záver filmu.

Osviežený krátkym ale výdatným spánkom som opustil kongresovku a vonku našiel kamarátov z klubu. Práve sa zberali na Jožkovu izbu dokončiť izbovú párty z minulého dňa. Tak som sa pridal aby neboli na tie zásoby piva sami. Posedeli sme, pokecali, vymenili si pojmy a dojmy (každý z nás absolvoval niečo iné), ale program na nás nečakal a ak sme chceli zažiť tie najdôležitejšie body, museli sme sa vrátiť do kongresovky. Práve tam končilo stretnutie Parcorán klubu – spoločnosti štyroch pánov, ktorí sa doteraz zúčastnili všetkých Parconov (Ondřej Neff, Zdeněk Rampas, Vlado Ríša a Petr Konupčík). Už čoskoro však uvoľnili pódium, pretože sa tam mala odovzdávať Cena Karla Čapka – vrchol každého Parconu. Tento rok to bola z veľkej časti dámska jazda – v troch zo štyroch literárnych kategórií zvíťazili dámy – Zuska Stožická-Minichová, Lucie Lukačovičová a Anna Šochová. Len jednu Žubrienku dostal muž, Tomáš Petrásek. Zlatú Zebru dostal Jan Kovanic, čierneho Mloka za zásluhy si odniesol Ondrej Herec a Ludvíka Tomáš Němec za vydávanie Pevnosti.

Tesne pred zahájením ceremoniálu za mnou prišiel Ivan Aľakša, vraj aby som si presadol dopredu. Tušil som, že to má niečo spoločné s cenou DRAK, ktorú mal ORION dostať, ale trochu som sa tomu divil. Netuším kde uviazla komunikácia medzi organizátormi, ale Ivan zjavne netušil, že DRAK sa konať nebude – Šimonovi neposlali z Poľska sošku. No, ale posedel som si blízko fandomovských hviezd a potom sa vrátil na svoje miesto vzadu, aby som mohol z diaľky sledovať fantastickú tombolu. Losovaním sa zapodievali Ivan Aľakša a ...kúzelník! Meno nepoznám, ale bol celkom šikovný a do svojich trikov zapájal aj výhercov. Zo dve ceny sa ušli aj Liborovi Hofmeisterovi a tú hlavnú získala Renči Pisklová – kartón červeného vína! Ani ja som však neodišiel celkom naprázdno – v jednu chvíľu sa ku mne zozadu ako správny barbar prikradol Big Shaman CS Zdenko Zachodil a celkom neoficiálne (takmer tajne) mi odovzdal cenu za víťazstvo v súťaži „Ve stopách Conana“: fľašu 12.000 rokov starej Old Barachan Brandy.

Čo sa dialo v AI potom neviem, lebo sme sa sprevádzaní nepríjemným studeným vetrom korporatívne odobrali na neďalekú jazdiareň, kde už frčala fantasy show. Tentoraz bola oveľa dlhšia, ako obvykle býva. Však ju spoločne pripravovalo niekoľko skupín nadšencov – skupiny historického šermu Arwen a Vargar, združenie Karpatskí pecúchovia a kapelka historickej hudby Vrbovské vŕby. Divadelné predstavenie Na dvore kráľa Sama, ukážky bojových umení, ohňová show, súboje horiacimi fakľami, ktoré boli v tme skutočne efektné. Popri tom sa konala (alebo nekonala??) barbarská hostina! Vystáli sme si skoro hodinovú frontu na kúsok grilovaného kurčaťa s oblohou, tromi krajíčkami chleba a pohár piva. No, ako neskorá večera to celkom chutilo, ale nebolo to kde zjesť. Osobne som čakal čosi ako nejaké šiatre s veľkými stolmi a lavicami, kde by sme si mohli sadnúť a zjesť svoje prídely, hoci aj holými rukami ako správni barbari.

To už čas dosť pokročil a naši kamaráti Belko, Štefan a Fero sa začali zberať na odchod. Rozlúčili sme sa, zaželali im šťastnú cestu a vrátili sa do AI. Unavení sme ani nevymýšľali, kam sa pohnúť, zamierili sme priamo do kongresovky, kde začínal film Riddick: Kronika Temna. Na moje veľké zdesenie bol s titulkami (!!!) a navyše sme ho už všetci videli. Tak sme tam v podstate len tak podriemkávali, ale nakoniec sme to vzdali a pobrali sa na intrák. Dal som si sprchu a zaľahol.

V nedeľu sa už toho veľa nedialo. V bufete v Hypernove sme si dali fajnové raňajky, zašli do AI a chvíľu špekulovali, čo ďalej. Miesta už bolo všade plno, mnoho fanov v noci odišlo domov (hlavne nitrianska mládež), a aj organizátori pomaly ale iste začínali baliť fidlátka a zahládzať stopy. Objavil som v kúte ukrytý PC s pripojením na Internet a hodinku četoval. Nakoniec som sa však predsa len zdvihol a išiel hľadať partiu. Našiel som ich v S3 ako počúvajú prednášku Aleša Svobodu o akejsi LARP hre na duchov. Bolo to veselé rozprávanie, ale nedopočúvali sme do konca. Museli sme sa poberať.

V súvislosti s MHD by sa Nitra mala radšej volať Chaos pod Zoborom. Existujú totiž tri verzie cestovného poriadku, každá iná. Jedna je na internete, druhá je knižočka, ktorú nám požičali na recepcii hotela a tretia sú tabuľky na zastávkach. Nakoniec sa táto tretia ukázala ako správna. Našťastie sme si dali istú časovú rezervu, takže sme všetko stíhali. Čakajúc na zastávke sa naša partia rozrástla – pridal sa k nám Libor Hofmeister, ktorý mal s nami kus spoločnej cesty: do Šurian. Odtiaľ mu išiel rýchlik do Košíc. Nakúpili sme si lístky, nasucho sa naobedovali na lavičke na peróne, dopili zásoby piva a prekúreným, neklimatizovaným osobáčikom sa presunuli do NZ (Jožko Hučka a Libor vystúpili v Šuranoch). Gondola nás porozvážala domov a to ostatné je už iný príbeh.

Pravdu povediac, neviem či som zahrnul do tohto článku všetko, čo som na Parcone v Nitre zažil, videl a počul. Bolo toho toľko, že sa mi ani všetko neuložilo v pamäti. Ale to najdôležitejšie som si zapamätal. A som si istý, že nitriansky Parcon si budem pamätať poriadne dlho.

Andy (Ondrej Trepáč)